Hasičské autá prišli ako prvé
Medzi prvými strojmi pri reaktore sa objavili hasičské autá. Prvé jednotky dorazili ešte v noci po výbuchu a ich posádky hasili požiare na strechách a v okolí elektrárne. Išlo o najnebezpečnejšiu fázu zásahu, ktorá vo výsledku mnohých stála život. Mnohí hasiči nepoznali skutočný rozsah nebezpečenstva a pracovali v priestore, kde sa nachádzali vysoko rádioaktívne úlomky.
Z technického pohľadu išlo najmä o klasické sovietske hasičské cisterny a zásahové vozidlá na podvozkoch ZiL a ďalších bežných šasi. Nešlo o stroje navrhnuté špeciálne pre jadrovú haváriu. Mali hasiť požiare, privážať vodu a dostať hasičov čo najbližšie k ohnisku. V Černobyle však narazili na riziko, ktoré ich konštruktéri nemohli vyriešiť hrubšou hadicou ani väčšou nádržou.
Nákladné autá tvorili kostru celej operácie
Ak by sme mali vybrať najdôležitejšiu techniku likvidátorov, boli by to práve nákladné autá. Bez nich by nefungoval odvoz materiálu, zásobovanie, stavebné práce ani dekontaminácia.
V zóne sa objavovali vozidlá značiek KrAZ, MAZ, Ural, ZiL, GAZ či KamAZ. Každé malo inú úlohu.
Sklápače vozili zeminu, piesok, štrk, betón a kontaminovaný materiál. Cisterny privážali vodu a technické kvapaliny. Valníky vozili náradie, ochranné pomôcky, výstroj, náhradné diely a stavebný materiál. Ťahače presúvali prívesy, kontajnery alebo ťažšie zariadenia.
KrAZ-y a MAZ-y dávali zmysel pri ťažkej práci. Mali robustné rámy, silné motory a uviezli náklad, ktorý by menšie vozidlá neutiahli. Uraly a ZiL-y zase prinášali priechodnosť, jednoduchosť a obrovskú dostupnosť v sovietskom vozovom parku.
Špeciálny KrAZ s jednomiestnou olovenou kabínou
Mimoriadne zaujímavú kapitolu tvoril špeciálny samosklápač KrAZ-256B1-030, ktorý Kremenčucký automobilový závod postavil priamo pre práce v najnebezpečnejších častiach černobyľskej zóny. Nešlo o bežný nákladný automobil s dodatočne priskrutkovanými plechmi. Tento stroj dostal špeciálnu jednomiestnu olovenú kabínu, respektíve ochrannú kapsulu pre vodiča. Podľa dobových opisov vážila viac než 3 tony a mala chrániť vodiča pri odvoze rádioaktívnych trosiek a pri práci v blízkosti zničeného štvrtého bloku.
Konštrukcia kabíny ukazuje, aké extrémne podmienky tam technika zdolávala. Ochrannú kapsulu tvorili oceľové plechy a olovená vrstva, podlaha mala mať približne 30 mm olova, bočné steny 25 mm a strecha 12 mm. Okná tvorilo špeciálne protiradiačné sklo s hrúbkou 75 mm a vstup do jednomiestnej kabíny viedol malými dverami z pravej strany.
Ťažká ochranná kabína však výrazne zmenila samotné vozidlo. Hmotnosť kapsuly zaťažovala predovšetkým ľavú stranu auta, preto museli konštruktéri zosilniť rám, predné odpruženie aj upevnenie kabíny. Úpravy sa dotkli aj riadenia a ovládacích prvkov, pretože mechanické tiahla a páky nemohli jednoducho prechádzať cez tienené steny kapsuly. Niektoré ovládacie systémy preto nahradili pneumatickými alebo hydropneumatickými riešeniami.
Postavili iba malú sériu. Zdroje uvádzajú 18 kusov týchto špeciálnych KrAZ-ov. Prvých sedem malo zamieriť do Černobyľa v prvej polovici júla 1986, ďalších jedenásť do konca mesiaca. Pracovali pri odvoze silno kontaminovaných trosiek, zeminy a odpadu od štvrtého bloku, pričom časť materiálu im nakladali robotizované stroje. Po splnení úloh ich pravdepodobne uložili medzi kontaminovanú techniku v zóne.
Autobusy neslúžili len na evakuáciu
Autobusy si väčšina ľudí spája najmä s evakuáciou Pripiate. To je síce pravda, no ich úloha tým nekončila. Po odchode obyvateľov potrebovali dopravu aj likvidátori, vojaci, technici, zdravotníci, pracovníci elektrárne a stavebné tímy. Zóna sa nezastavila. Zmenila sa na obrovské pracovisko, ktoré potrebovalo pravidelný presun ľudí.
Využívali sa bežné autobusy sovietskej a východoeurópskej výroby, najmä typy LAZ, LiAZ a Ikarus. Vozili ľudí medzi ubytovaním, kontrolnými stanovišťami, pracoviskami a dekontaminačnými bodmi.
Objavili sa aj špeciálne upravené autobusy, napríklad LAZ-692 odvodený od LAZ-695N. Tieto vozidlá dostali špeciálne úpravy, ktoré mali lepšie chrániť posádku a cestujúcich pred rádioaktívnym prachom. Taký autobus už nebol dopravný prostriedok pre komfort. Bol to pracovný nástroj pre prostredie, kde bežné okná, sedačky a vetranie nestačili.
Sanitky a menšie úžitkové autá riešili rýchly presun
Sanitky, terénne UAZ-y, RAF, GAZ a ďalšie úžitkové autá slúžili na rýchly presun ľudí, zdravotníkov, meracích tímov a menšieho materiálu. Práve tieto autá často zostávajú v tieni veľkých KrAZ-ov, tankových podvozkov a autobusov, no bez nich by sa každodenná prevádzka rozpadla.
Sanitky mali jasnú úlohu. Odvážali zranených, chorých alebo silno exponovaných pracovníkov. Menšie terénne vozidlá dokázali prejsť tam, kde veľký nákladný automobil nedával zmysel. Vozili dozimetristov, veliteľov zásahov, spojky a pracovníkov, ktorí museli rýchlo meniť miesto.
Buldozéry a pásové stroje pracovali tam, kde kolesá nestačili
Černobyľ potreboval obrovské množstvo zemných prác. Likvidátori museli odhŕňať kontaminovanú zeminu, upravovať cesty, zahrabávať znečistený materiál, čistiť plochy a pripravovať terén pre ďalšie práce. Tu nastúpili buldozéry, pásové traktory, rýpadlá a ženijné stroje.
Pásový podvozok mal veľkú výhodu. Rozkladal hmotnosť na väčšiu plochu, lepšie zvládal mäkký terén a mohol pracovať tam, kde by sa kolesové vozidlo zahrabalo alebo stratilo trakciu. V zóne preto dávali zmysel sovietske pásové traktory a buldozéry, ale aj špeciálne stroje s vojenským pôvodom.
Práve pásová technika pomáhala aj pri práci v Červenom lese a v ďalších silne kontaminovaných lokalitách. Stroje odhŕňali pôdu, lámali porasty, presúvali materiál a vytvárali vrstvy, ktoré mali obmedziť šírenie rádioaktívneho prachu. Taká práca však sama kontaminovala podvozky, pásy, radlice a hydrauliku.
Ženijné stroje IMR ukázali tvrdú logiku tankového podvozku
Jednou z najzaujímavejších kapitol černobyľskej techniky boli ženijné stroje IMR a IMR-2. Vznikli pre armádu, nie pre civilnú jadrovú haváriu. Ich základ tvoril tankový podvozok, ktorý niesol radlicu a manipulačné rameno. Taký stroj dokázal odhŕňať prekážky, pracovať s ťažkým materiálom a pohybovať sa v zničenom alebo zamorenom priestore.
V Černobyle sa tento koncept ukázal ako mimoriadne praktický. Likvidátori potrebovali stroj, ktorý prejde cez trosky, odsunie prekážku, upraví terén a zároveň poskytne posádke aspoň čiastočne uzavretý pracovný priestor. IMR nebol zázračný ochranný trezor proti radiácii. Posádke však dal viac času, viac mobility a lepšiu ochranu pred prachom než bežný otvorený stroj.
Pri takomto type techniky sa ukazuje rozdiel medzi civilným a vojenským myslením. Civilný buldozér rieši výkon, životnosť a cenu práce. Ženijný stroj rieši aj prežitie v zničenom priestore.
Obrnené vozidlá neprišli bojovať, ale merať a prechádzať rizikovými zónami
Armáda nasadila aj obrnené transportéry a prieskumné vozidlá. V zóne sa spomínajú typy z rodín BTR, BRDM a špeciálne vozidlá radiačného, chemického a biologického prieskumu. Mali prejsť rizikové úseky, odviezť posádky, merať kontamináciu, sprevádzať kolóny a pomáhať tam, kde bežné vozidlá nemali dostatočnú ochranu.
Uzavretý trup, filtračno-ventilačný systém a schopnosť pohybu v zlom teréne dávali posádke väčšiu šancu splniť úlohu. Neznamenalo to bezpečie. Pancier neodstránil žiarenie a posádka stále musela sledovať čas pobytu v rizikovom priestore. Obrnená technika iba znížila časť rizika a umožnila prácu v miestach, kde by bežné auto predstavovalo ešte horšiu voľbu.
V Černobyle sa tak ukázalo, že vojenská technika môže mať význam aj mimo bojiska. Nie ako symbol sily, ale ako nástroj pre prostredie, kde človek potrebuje ochranu pred tým, čo nevidí.
Žeriavy, autožeriavy a stavebná technika stavali sarkofág
Po prvotnom zásahu prišla ďalšia obrovská úloha - zakryť poškodený reaktor. Stavba prvého sarkofágu si vyžiadala stavebnú techniku, žeriavy, autožeriavy, betónovacie zariadenia, nákladné autá a špeciálne upravené pracoviská. Likvidátori museli pracovať rýchlo, pretože zničený blok stále predstavoval zdroj kontaminácie.
Žeriavy zdvíhali ťažké diely, nákladné autá vozili betón a oceľ, stavebné stroje pripravovali plochy a manipulačná technika pomáhala pri práci, ktorú ľudia nemohli robiť dlho. V niektorých prípadoch sa obsluha chránila dodatočnými olovenými prvkami alebo improvizovaným tienením.
Ani táto technika nebola navrhnutá pre ideálne podmienky. Prach, radiácia, časový tlak a poškodené stavby menili každú operáciu na riziko. Bežné stavebné postupy museli ustúpiť pravidlu, že človek môže zostať na mieste iba obmedzený čas.
Roboty mali nahradiť ľudí, no narážali na limity
Sovieti skúšali aj diaľkovo ovládané stroje a roboty. Najznámejšie sa spájajú so strechami pri reaktore, kde ležal vysoko rádioaktívny grafit a ďalšie trosky.
Objavili sa roboty STR-1, stroje zo sovietskeho vývoja, zahraničné robotické platformy aj diaľkovo ovládané stavebné stroje. Niektoré pomohli, iné fungovali kratšie, než sa čakalo, a ďalšie zlyhali kvôli žiareniu, elektronike, spojeniu alebo terénu. Černobyľ neodpúšťal nedostatky. Robot sa mohol zaseknúť na troskách, stratiť obraz, prestať reagovať alebo sa zmeniť na ďalší kontaminovaný predmet.
Keď roboty nestačili, nastúpili ľudia. Tak vznikla strašideľná prezývka „bioroboti“ pre likvidátorov, ktorí na streche pracovali v extrémne krátkych intervaloch. Z technického hľadiska to bola porážka vtedajšej robotiky. Z ľudského hľadiska to bola jedna z najtvrdších kapitol celej havárie.
Helikoptéry boli dôkazom toho, akú hrozbu Černobyľ predstavoval
Už do 36 hodín od havárie padlo rozhodnutie použiť vrtuľníky na zhadzovanie zmesi piesku, olova, ílu a bóru priamo na odkrytý reaktor. Sovieti nasadili vojenské aj civilné stroje vrátane typov Mi-2, Mi-6, Mi-8, Mi-24R a Mi-26.
Vrtuľníky povolali aj zo Sibíri, teda zo vzdialenosti viac než 3000 km. Zaujímavý je aj súvis s vojnou v Afganistane. Podľa spomienok majora Viačeslava Žeronkina, veliteľa vrtuľníka Mi-8 a očitého svedka neskoršej havárie vrtuľníka nad elektrárňou, pôsobili medzi pilotmi aj vojaci so skúsenosťami z afganskej vojny. Niektoré posádky mali na likvidáciu následkov havárie povolať priamo z vojenských základní v Afganistane. Leteli cez Bagram a Ašchabad smerom ku Kyjevu.
Z toho by sa dalo vydedukovať, že minimálne v danej chvíli považovali vybuchnutý reaktor za ešte väčšiu bezpečnostnú hrozbu, než vojnu v Afganistane.
