Stroje nezabila radiácia, ale kontaminácia
Keď sa povie Černobyľ, mnohí si predstavia opustené mesto Pripiať, zničený reaktor a hrdzavé stroje zarastené trávou. Práve tie vytvorili jeden z najznámejších technických symbolov havárie. Takzvaný cintorín techniky však nevznikol preto, že by radiácia vypínala motory, tavila kov alebo okamžite ničila prevodovky. Väčšina áut, nákladných vozidiel, buldozérov či obrnených strojov by po mechanickej stránke ešte zvládla jazdiť.
Problém predstavovalo niečo iné. Technika pracovala v prostredí, kde sa rádioaktívny prach, kúsky grafitu, kontaminovaná zemina a častice z poškodeného reaktora dostávali na karosérie, podvozky, pneumatiky, filtre, chladiče, sedačky aj do škár v kabínach. Vozidlo sa potom nesprávalo ako pokazený stroj, ale ako pohyblivý zdroj žiarenia a kontaminácie.
Pre posádky to znamenalo riziko pri každom ďalšom použití. Vodič, mechanik alebo vojak by sedel v kabíne, ktorá už niesla rádioaktívne častice. Pri oprave by sa dotýkal kontaminovaných dielov. Pri jazde by prach znova víril. Preto úrady a armáda časť techniky vyradili, aj keď ju mechanici mohli ešte opraviť alebo naštartovať.
Prečo ju nestačilo jednoducho umyť?
Dekontaminácia fungovala len pri časti strojov. Hasičské auto alebo sklápač môžete ostrekovať vodou, čistiť chemikáliami a umývať tlakovo, no rádioaktívny materiál sa nedrží iba na veľkých hladkých plochách. Dostane sa do dezénu pneumatík, do dutín rámu, do filtrov, do textílií, do tesnení a pod vrstvy špiny zmiešanej s olejom.
Pri niektorých vozidlách by čistenie stálo priveľa času, vody, ľudí a techniky. Navyše by vytvorilo ďalší rádioaktívny odpad. Ak merania ukázali príliš vysokú kontamináciu, jednoduchšie a bezpečnejšie riešenie predstavovalo odstavenie v zakázanej zóne.
Tak vznikli odstavné plochy a úložiská kontaminovanej techniky. Najznámejšia lokalita niesla názov Rassokha. Na fotografiách z minulých desaťročí na nej stáli celé rady nákladných áut, autobusov, hasičských vozidiel, vojenskej techniky a špeciálnych strojov.
Aké vozidlá tam skončili?
Černobyľská zóna potrebovala po výbuchu obrovské množstvo strojov. Likvidátori vozili ľudí, vodu, piesok, betón, olovo, stavebné diely, rádioaktívnu sutinu aj kontaminovanú zeminu. Ťažká technika čistila cesty, búrala domy, odhŕňala pôdu, zahrabávala les a pomáhala pri stavbe sarkofágu nad zničeným reaktorom.
Na takýchto miestach preto stáli najmä nákladné autá sovietskej výroby. Spomínajú sa vozidlá značiek ZiL, KrAZ, MAZ, Ural, GAZ či UAZ.
Výraznú úlohu zohrali aj hasičské vozidlá. Prvé jednotky vyrazili k elektrárni ešte v noci po výbuchu a časť techniky sa dostala do najviac kontaminovaných miest. Hasičské nadstavby na podvozkoch ZiL alebo podobných sovietskych šasi tak neskôr patrili medzi najpôsobivejšie zábery z vrakovísk. Na mieste sa objavovali aj sanitky a autobusy, ktoré súviseli s evakuáciou, prepravou pracovníkov alebo zázemím likvidátorov.
Keď nestačili bežné nákladné autá
Černobyľ nebol iba úlohou pre cestné vozidlá. Do zóny nasadili aj vojenskú a ženijnú techniku, pretože zvládala terén, trosky a prácu v prostredí, kde by bežný nákladný automobil rýchlo narazil na limity.
Medzi najznámejšie stroje patrili ženijné vozidlá série IMR. Išlo o pásové stroje na tankovom podvozku s radlicou a manipulátorom. Posádka s nimi mohla odhŕňať trosky, zeminu alebo kontaminované drevo. Stroje tohto typu vznikli pre vojenské použitie v extrémnych podmienkach, no Černobyľ im pripravil úplne inú skúšku. Nepôsobili proti nepriateľovi, ale proti neviditeľnej kontaminácii.
V zóne sa objavovali aj obrnené transportéry a prieskumné vozidlá, napríklad typy z rodiny BTR alebo BRDM. Armáda ich využívala pri prieskume, kontrole trás a práci v oblastiach, kde posádka potrebovala aspoň základnú ochranu. Ťažké ťahače MAZ zase pomáhali pri preprave veľkých dielov a stavebnej techniky.
Čo znamenalo „nebezpečné pre posádku“?
Posádka by pri ďalšej práci dostávala zbytočnú dávku žiarenia. Mechanik by pri oprave mohol kontamináciu preniesť na náradie, rukavice, oblečenie alebo iné vozidlá. Ak by takýto stroj odišiel mimo zóny, mohol by rozniesť rádioaktívny prach ďalej. Preto sa z niektorých vozidiel stala technika na jedno použitie. V teréne splnila úlohu a potom skončila za plotom.
Nie každé odstavené vozidlo predstavovalo rovnaké riziko. Niektoré niesli nižšiu kontamináciu, iné patrili medzi výrazne nebezpečnejšie kusy. Rozhodovalo miesto nasadenia, dĺžka práce, kontakt s prachom, zeminou alebo troskami a úspešnosť dekontaminácie. Najhoršie dopadli stroje, ktoré pracovali priamo pri reaktore, v Červenom lese alebo pri odstraňovaní najviac znečisteného materiálu.
Skončila tam nielen pozemná technika
Na odstavných plochách sa objavili aj helikoptéry. Posádky z nich zhadzovali na poškodený reaktor materiál, ktorý mal pomôcť tlmiť požiar a obmedziť šírenie rádioaktívnych častíc. Časť vrtuľníkov sa preto dostala medzi kontaminovanú techniku.
Cintorín, ktorý ľudia rozkradli
Mnohí ľudia poznajú Rassokhu zo starších fotografií, na ktorých stáli rady vozidiel ako v postapokalyptickom filme. Dnes vyzerá úplne inak. Cintorín techniky nezmizol len prirodzeným rozpadom alebo riadenou likvidáciou. Veľkú úlohu zohrali aj ľudia, ktorí kradli celé stroje, kov, náhradné diely a všetko, čo malo nejakú hodnotu.
Na prvý pohľad išlo o obyčajný šrot. V skutočnosti však mnohé diely pochádzali zo strojov, ktoré pracovali v rádioaktívnom prachu, pri reaktore, v kontaminovanej zemine alebo v najnebezpečnejších častiach zakázanej zóny. Krádež tak neznamenala iba ekonomický alebo legislatívny problém. Znamenala aj riziko, že sa kontaminovaný materiál dostane mimo kontrolované územie, do dielní, zberných surovín alebo dokonca späť do bežného používania.
Práve v tom spočíva ďalšia temná časť príbehu, v ktorej hrala hlavnú rolu ľudská hlúposť a chamtivosť.
