Záhorie sa na hodinu zmenilo na severnú Afriku
Sobotný hlavný program sa začal rekonštrukciou bitky pri Bir Hakeime a piesčitý terén Vojenského technického a skúšobného ústavu Záhorie sa na hodinu zmenil na bojisko v Líbyi.
Bir Hakeim patril k najvýraznejším epizódam bojov v severnej Afrike. Na južnom konci britskej obrannej línie pri Gazale držala od 26. mája do 11. júna 1942 postavenie približne 3 700-členná 1. brigáda Slobodných Francúzov pod velením generála Marie-Pierra Kœniga. Tvorili ju dva prápory 13. polobrigády Cudzineckej légie, 1. prápor námornej pechoty, Tichomorský prápor, 2. pochodový prápor z Ubangi, delostrelci, námorní pešiaci obsluhujúci protilietadlové zbrane, ženisti aj ďalšie menšie jednotky. Nebola to teda jednotvárna zostava, ale pestrá zmes Francúzov, legionárov a dobrovoľníkov z Afriky, severnej Afriky i Tichomoria.
Prvý veľký útok podnikla talianska 132. obrnená divízia Ariete. Jej tanky narazili na mínové polia a francúzsku protitankovú obranu, utrpeli straty a postavenie nedobyli. Do obkľúčenia a ďalších útokov sa následne zapojili nemecké jednotky Afrika Korpsu a 90. ľahkej divízie spolu s talianskou motorizovanou divíziou Trieste. Obrancov podporovali jednotky britskej 8. armády a zo vzduchu Royal Air Force vrátane juhoafrických letcov. Po približne dvoch týždňoch bojov dostali Slobodní Francúzi rozkaz prebiť sa z obkľúčenia. Pozíciu síce opustili, no zdržiavacou obranou narušili Rommelov časový plán a z Bir Hakeimu vytvorili jeden zo symbolov Slobodného Francúzska.
To všetko sa, pochopiteľne, nedá vtesnať do hodinovej rekonštrukcie v mierke jedna k jednej. Sahara 2026 preto pracovala so zrozumiteľnou skratkou: francúzski obrancovia proti nemeckým a talianskym útočníkom, pechota a technika na zemi, lietadlá nad nimi a pyrotechnika spájajúca oba priestory do jedného bojiska.
„Avanti!“ proti „Vive la France!“
Na piesku postupovali vojaci nemeckého Wehrmachtu a Afrika Korpsu, kým Taliani vyrážali vpred za pokriku „Avanti!“. Z francúzskych postavení prichádzala paľba aj protiútoky. Medzi výbuchmi, dymom a pohybujúcou sa technikou bolo počuť povely v nemčine, taliančine i francúzštine, takže jednotlivé strany sa dali rozoznať aj so zavretými očami.
V ukážke nechýbal ani Rommel. Jeho predstaviteľ sledoval boj v sprievode propagandistického fotografa, čo nebola samoúčelná rekvizita. Nacistické Nemecko nasadzovalo propagandistické roty s fotografmi a kameramanmi, ktorí mali z frontu vyrábať starostlivo vybraný obraz vojny pre domáce publikum.
Najväčší priestor však prirodzene dostala samotná akcia. Francúzski obrancovia sa dostávali pod čoraz väčší tlak, útočníci menili postavenia a ponad bojisko prelietavali stroje košického Retro Sky Teamu. Ich simulované vzdušné súboje a útoky na pozemné ciele dopĺňali načasované výbuchy, „guľometné dávky“ v piesku aj dym zo „zasiahnutého lietadla“. Záverečný odchod Francúzov na obrnenom vozidle a ich „Vive la France!“ uzavrel príbeh spôsobom, ktorý pripomenul historický prielom z obkľúčenia bez toho, aby z neho robil jednoduché víťazstvo či porážku.
Na oblohe lietali stíhačky z druhej svetovej vojny?
Pri pohľade zo zeme mohli tri lietadlá vyzerať ako malé stíhačky z druhej svetovej vojny. V skutočnosti išlo o povojnové československé stroje radu Zlín Z-226 z košického Retro Sky Teamu.
Nešlo o repliky Messerschmittov ani Curtissov, ale o skutočné historické cvičné a akrobatické lietadlá z iného obdobia. Z-226 prvýkrát vzlietol v roku 1955 a výroba pokračovala do roku 1961. Aj najmladší z nich má teda minimálne 65 rokov.
V skutočných bojoch nad Bir Hakeimom sa na nemeckej strane objavovali Messerschmitty Bf 109 a na spojeneckej strane okrem iných Curtissy P-40 britského a juhoafrického letectva.
Porovnateľný povojnový Zlín Z-326T sa predával za 56 000 eur. Profesionálne odstránenie starého laku, príprava povrchu a viacfarebná kamufláž malého jednomotorového lietadla s označeniami môže podľa rozsahu stáť približne ďalších 15 000 až 25 000 eur. Podobný Zlín a jeho kompletné prelakovanie by sa preto podľa našich odhadov mohol pohybovať približne medzi 70 000 a 80 000 eurami.
Pre porovnanie, letuschopný Curtiss P-40N z roku 1943 bol v čase prípravy článku verejne ponúkaný za približne 2,3 milióna eur bez dane. Zrenovované a letuschopné Messerschmitty Bf 109 majú na špecializovanom trhu hodnotu približne 2,6 až 4,3 milióna eur.
Skutočná stíhačka z druhej svetovej vojny by teda nebola dva- až päťkrát, ale približne 30- až 60-krát drahšia než Zlín prelakovaný do požadovanej kamufláže. Stále však porovnávame iba obstarávaciu cenu. Údržba vzácneho vojnového lietadla, generálne opravy motora, náhradné diely, poistenie, hangárovanie a samotná letová hodina by rozdiel ešte prehĺbili.
Navyše by bolo riskantné posielať nenahraditeľný originál nízko nad bojisko plné dymu a pyrotechnických efektov. Zlíny preto boli rozumným prostriedkom, ako dostať leteckú časť príbehu priamo nad divákov bez rozpočtu filmového štúdia a bez ohrozenia niekoľkomiliónového historického unikátu.
Na zemi sa dalo pracovať s dobovou technikou podstatne autentickejšie. Zachované ručné zbrane, výstroj či zrenovované vozidlá sú stále oveľa dostupnejšie než letuschopná stíhačka. Z fotografií však nemožno poctivo vyhlásiť, že každý kabát, zbraň alebo automobil je vojnový originál. Uniformy bývajú aj kvalitnými replikami a historické vozidlá môžu mať po desaťročiach vymenené alebo nanovo vyrobené diely. Dôležité je, že na rozdiel od lietadiel mohli mnohé ostatné predmety na zemi skutočne pochádzať z príslušného obdobia alebo mu aspoň konštrukčne zodpovedať.
Od reenactorov k profesionálnym vojakom
Krátku ukážku boja zblízka predviedli príslušníci súčasných Ozbrojených síl SR. Najmenej dvaja mali na uniformách nášivky 12. mechanizovaného práporu Nitra.
Vojaci striedali neozbrojený boj so situáciami, v ktorých sa objavil nôž, palica/obušok, útočná puška a pištoľ. Puška a pištoľ vstupovali do modelových situácií pri odzbrojovaní, obrane na veľmi krátku vzdialenosť alebo po strate možnosti ju bežne použiť. Nasledovali rýchle strhy, hody a znehybnenia protivníka.
Celé to trvalo iba krátko, no práve tempo prezrádzalo pravidelný výcvik. Nebola to choreografia s dlhými prestojmi, pri ktorej útočník ochotne čaká na ďalší pohyb. Jednotlivé techniky na seba nadväzovali rýchlo a cieľom nebolo predviesť elegantné športové zostavy, ale čo najskôr dostať hrozbu pod kontrolu.
Reportáž o Sahare 2026 ešte nekončí
V druhom článku sa vrátime k mohutnému stĺpu dymu, ktorý vyrástol ponad les a inscenovanú rekonštrukciu premenil na ozajstný koordinovaný zásah profesionálov bez vopred plánovaného scenára.
V tretej časti reportáže sa pozrieme pomedzi stromy a mimo hlavného bojiska. Vznikli tam dobové tábory, v ktorých história prirodzene žila vlastným životom po celý deň. Od každodenného života vojakov rôznych armád a období až po detaily, ktoré by sa z okraja priestoru ukážok dali len veľmi ťažko vystihnúť.
Štvrtá časť síce zostane v jednom z historických táborov, no preskočí o niekoľko desaťročí dopredu a ukáže, kam sa moderné armády stihli posunúť.
FOTO: redakcia PROFICARS.sk / Ján Kolbenhayer
