Les, ktorý po výbuchu zmenil farbu
Krátko po výbuchu štvrtého bloku Černobyľskej jadrovej elektrárne sa rádioaktívny spad neusadil rovnomerne. Vietor a počasie vytvorili miesta s extrémnou kontamináciou. Jedno z nich ležalo západne od elektrárne, v borovicovom poraste, ktorý neskôr dostal názov Červený les.
Názov nevznikol ako obrazné pomenovanie. Ihličie borovíc po silnom ožiarení zmenilo farbu na červenkastú až oranžovohnedú a stromy postupne odumreli. Borovice zachytili rádioaktívny prach v hustých korunách a kontaminácia zostala aj na kôre, konároch, ihličí, koreňoch a v povrchovej vrstve pôdy.
Pre likvidátorov to znamenalo veľmi konkrétny problém. Pri elektrárni nevznikol len mŕtvy les. Vznikla plocha plná kontaminovaného dreva, ihličia, prachu a zeminy. Vietor, požiar alebo neopatrný pohyb techniky mohli rádioaktívne častice znova rozptýliť do okolia.
Prečo stromy neodviezli preč?
Laická otázka znie logicky: ak les predstavoval riziko, prečo ho jednoducho nevyrúbali, nenaložili na nákladné autá a neodviezli mimo zóny?
Každý strom niesol rádioaktívny materiál. Keby likvidátori drevo klasicky pílili, nakladali, prevážali a skladovali inde, kontaminovali by píly, laná, nakladače, nákladné autá, cesty, skládky aj ľudí, ktorí by s materiálom pracovali. Z jedného zamoreného lesa by tak vytvorili dlhý reťazec ďalšej kontaminácie.
Do úvahy neprichádzalo ani spálenie dreva priamo na mieste. Oheň by rádioaktivitu nezničil. Naopak, časť kontaminácie by sa dostala do dymu, sadzí, popola a jemných častíc, ktoré by vietor mohol odniesť ďalej od pôvodnej plochy. To, čo sa po havárii zachytilo v korunách stromov, na kôre, ihličí a v pôde, by sa pri požiari mohlo znovu dostať do ovzdušia. Z mŕtveho lesa by sa tak stal druhotný zdroj rádioaktívneho spadu.
Spaľovanie by navyše zanechalo koncentrovaný rádioaktívny popol. Ten by aj tak museli likvidátori pozbierať, naložiť, odviezť alebo uložiť ako nebezpečný odpad. Pri hasení alebo kontrole takého požiaru by sa k ohňu museli priblížiť ďalší ľudia a ďalšia technika. Namiesto zníženia rizika by vznikla nová operácia s dymom, popolom, kontaminovanou vodou a vysokým rizikom pre posádky. Prevoz veľkého množstva rádioaktívneho dreva by predĺžil zásah a spálenie by mohlo rozptýliť kontamináciu do vzduchu.
Likvidátori preto zvolili hrubé, ale praktické riešenie - zvaliť odumreté stromy na mieste, zhrnúť ich spolu s podrastom a vrchnou vrstvou pôdy do pripravených výkopov, prekryť ich zeminou a pieskom a obmedziť vírenie rádioaktívneho prachu.
Nastúpili ťažké pásové stroje
Do Červeného lesa nemohli poslať lesníkov s motorovými pílami ako po prírodnej kalamite. Rozhodujúcu úlohu dostali buldozéry, pásové traktory a ďalšie zemné stroje. Pásová technika sa dokázala pohybovať po mäkkej kontaminovanej pôde, tlačiť pred sebou kmene, podrast aj zeminu a pracovať tam, kde by sa kolesové vozidlo rýchlo zahrabalo.
Likvidátori vytvárali zákopy a jamy. Potom do nich stroje zhŕňali mŕtve stromy, konáre, ihličie, podrast a vrchnú vrstvu kontaminovanej zeminy. Išlo o núdzové pochovanie rádioaktívneho materiálu, ktorý ležal na povrchu a mohol sa ďalej šíriť.
Pre obsluhu strojov to znamenalo mimoriadne tvrdú prácu. Pásy sa pohybovali po kontaminovanej pôde, radlice tlačili rádioaktívne drevo a kabíny boli v prostredí, kde človek nemohol zostať dlho. Stroj nezmenil Červený les na bezpečné pracovisko. Iba posunul človeka ďalej od najhoršieho materiálu a skrátil čas, ktorý museli likvidátori stráviť priamo pri kontaminovaných stromoch.
DET-250: ťažký buldozér, ktorý fungoval aj bez vodiča
DET-250 bol sovietsky ťažký pásový traktor z Čeľabinského traktorového závodu. Nešlo o drobný stavebný stroj, ale o veľký priemyselný ťahač, ktorý mohol niesť buldozérovú radlicu a pracovať s veľkým objemom materiálu. Skratka DET označuje diesel-elektrický traktor, teda konštrukciu, pri ktorej dieselový motor poháňal elektrickú trakčnú sústavu.
Zaujímavosťou je, že DET-250 sa v černobyľskom kontexte spája aj s diaľkovým ovládaním. Časť týchto strojov upravili tak, aby ich operátor nemusel riadiť priamo z kabíny. V silne kontaminovanom priestore to dávalo obrovský zmysel. Ak mohol vodič zostať mimo najhoršej radiácie, znižovalo to dávku žiarenia, ktorú by inak dostal počas práce pri rádioaktívnom dreve a zemine.
Nešlo však o moderné diaľkové ovládanie z komfortného dispečingu vzdialeného niekoľko kilometrov. Operátor musel zostať relatívne blízko stroja, často v chránenom vozidle alebo na inom bezpečnejšom mieste, odkiaľ buldozér ovládal rádiovým systémom.
Treba však dodať, že nie každý DET-250 v zóne musel byť diaľkovo ovládaný. Likvidátori používali aj klasicky riadené pásové stroje s vodičom v kabíne, ktorú konštruktéri dodatočne chránili olovenými alebo oceľovými prvkami.
T-130, T-100 a ďalšie sovietske pásové stroje
Popri DET-250 sa pri černobyľských prácach spájajú aj ďalšie sovietske pásové traktory a buldozéry. Pri podobných zemných prácach dávali zmysel stroje triedy T-130, prípadne staršie T-100/T-100M. Sovietsky vozový park ich poznal z ťažkého stavebníctva, priemyslu, poľnohospodárstva aj zemných prác. Pri pomocných úlohách mohli nastúpiť aj ľahšie pásové traktory, napríklad DT-75 s radlicou.
Samostatnú kategóriu tvorili vojenské ženijné stroje, najmä IMR a IMR-2. Nešlo o civilné buldozéry. Vznikli na tankových podvozkoch, niesli radlicu a manipulačné rameno a posádke poskytovali lepšiu ochranu než bežný stavebný stroj. V najťažších úsekoch černobyľskej zóny mali tieto vlastnosti veľkú výhodu.
Nemohli riskovať, že Červený les začne horieť
Suchý les je palivo. Suchý rádioaktívny les je palivo, ktoré môže pri požiari dostať časť kontaminácie späť do vzduchu. To bol jeden z dôvodov, prečo si likvidátori nemohli dovoliť nechať Červený les jednoducho stáť a riskovať, že ho zachváti požiar.
Požiar by premenil časť rádioaktívneho materiálu na dym, popol a prach. Vietor by ho mohol rozšíriť mimo pôvodnú plochu. Zahrabanie stromov preto plnilo aj protipožiarnu úlohu. Nebolo to dokonalé riešenie, ale znižovalo to množstvo kontaminovanej biomasy na povrchu.
