Ukrajinský pretekársky ťahač dostal od svojich tvorcov prezývku Zelený krokodíl a asi nie je ťažké uhádnuť prečo. Jeho lakovanie pripomínajúce žaburinu v rybníku pôsobilo na prvý pohľad svojrázne, skoro ako keby farba na jeho karosérii, nápravách i ráme pochádzala z armádnych prebytkov. A najlepšie na tom bolo, že s veľkou pravdepodobnosťou možno aj pochádzala. Veľká časť produkcie ťažkých nákladných automobilov štátneho podniku KrAZ bola desiatky rokov určená pre sovietsku armádu, takže rôznych odtieňov zelenej mali v skladoch určite dosť. Podstatne zaujímavejšia než farba tohto stroja je však príbeh spojený s jeho vznikom.
KrAZ-255B vyrábaný od roku 1970 do 1994.
Ak si dokážete predstaviť sovietske vozidlá KrAZ, takmer zákonite vás musí napadnúť otázka: Prečo? Prečo výrobca techniky určenej do najťažšieho terénu mal potrebu vyrobiť okruhový špeciál? Ak ste sa náhodou niekde dočítali, že kvôli tomu, lebo mal sovietsky človek potrebu ukázať prehnitému kapitalistovi svoju nadradenosť, tak to je samozrejme nezmysel. Skutočným dôvodom vzniku Zeleného krokodíla bol totiž strach z budúcnosti.
Obavy zo samostatnosti
Ukrajina vyhlásila suverenitu už v roku 1990, ale až 24. augusta 1991 bola súčasne s rozpadom Sovietskeho zväzu oficiálne vyhlásená jej nezávislosť. Sloboda, ktorá nášho východného suseda zbavila Moskvy, bola pre mnohých určite úžasná. Zároveň si však nemálo Ukrajincov uvedomilo, aké ťažké chvíle ich ešte čakajú. Svoje o tom vedeli aj zamestnanci automobilky KrAZ, ktorí takmer zo dňa na deň prišli o odbyt.
Pretekársky KrAZ 5460 vznikol v jedinom exemplári.
Ich nákladné vozidlá sa síce už od roku 1960 vyvážali do zahraničia a o dvadsať rokov neskôr sa predávali vo viac než tridsiatich štátoch sveta, vrátane západného Nemecka a Veľkej Británie. Háčik však bol v tom, že z rozmaru spoločnosti Avtoexport (monopolného vývozcu sovietskych automobilov) pod značkou BelAZ, teda s logom Bieloruského automobilového závodu. Osamostatnená firma zrazu potrebovala nové trhy, predovšetkým ale životne dôležitú reklamu, ktorá by potenciálnym zákazníkom vysvetlila, kto alebo čo sa ukrýva pod skratkou KrAZ.
Čo je to KrAZ?
Kto presne prišiel s nápadom pustiť sa do motoristického športu na medzinárodnej scéne, popravde netušíme. Stavbu pretekárskeho ťahača však údajne iniciovali samotní zamestnanci továrne, ktorí logicky nechceli prísť o prácu. Ich nápad bol o to fantastickejší, že v tejto oblasti mali absolútne nulové skúsenosti.
Aby mohol novovznikajúci továrenský tím pomýšľať na súboje v rámci európskeho šampionátu, potreboval pochopiteľne povolenie medzinárodnej automobilovej federácie FIA. Z Kremenčuku vyrazila do Paríža delegácia, viete si ale zrejme predstaviť, ako to asi vyzeralo, keď neznámi Ukrajinci začali funkcionárom na Place de la Concorde vysvetľovať, že najväčším výrobcom ťažkých nákladných aut v Európe nie je Mercedes ale akýsi KrAZ pri rieke Dneper.
Misia bola každopádne úspešná, takže konštrukčné oddelenie sa mohlo pustiť do práce. A pretože začínali od nuly, rozhodli sa predimenzovať hlavné komponenty svojho stroja tak, aby bol najmä spoľahlivý.
Pri hľadaní vhodnej pohonnej jednotky sa v Kremenčuku rozhodli, že nepôjdu cestou ladenia bežne dostupných civilných naftových osemvalcov produkovaných v Jaroslavli pre Kamaz či MAZ, ktoré mali po úpravách problémy so spoľahlivosťou. Namiesto nich si vyhliadli pozoruhodný a pomerne neobvyklý vznetový agregát 5TDF zo staršieho hlavného bojového tanku T-64. Zvláštnosť tejto pohonnej jednotky nespočívala len v tom, že vážila až tonu. Unikátna bola predovšetkým svojim usporiadaním.
Dva piesty na valec
Sovietsky plochý preplňovaný dvojtakt mal päť valcov a v každom z nich sa proti sebe pohybovali dva piesty. Išlo teda o 10-piestový 5-valcový boxer s dvoma kľukovými hriadeľmi na protiľahlých stranách motora. Len pre zaujímavosť dodávame, že Sovieti sa pri jeho návrhu a vývoji nechali inšpirovať nemeckými 12-piestovými 6-valcovými naftovými motormi Jumo 205, ktoré do svojich bombardérov počas druhej svetovej vojny montoval Junkers.
Sovieti na pri vývoji dvojtaktných dvojhriadeľových dieselov nechali inšpirovať agregátmi Junkers Juno.
Ruská verzia mala vŕtanie 120 milimetrov, každý piest mal identický zdvih 120 milimetrov a celkový pracovný objem bol 13,6 litra. Prvé varianty 5TD mali 580 koní pri 3000 otáčkach za minútu, modernejšia verzia 5TDF až 700 koní pri 2800 ot./min. Ukrajinci však potrebovali motor schopný konkurovať špičkovým ťahačom Volvo, Sisu, Phoenix-MAN či Mercedes, ktorých výkony sa podľa triedy pohybovali od 920 do takmer 1500 koní.
Aj preto použili prepracovaný palivový systém, vylepšili preplňovanie tak, aby mohli zvýšiť tlak a pri objeme 12 795 centimetrov kubických dokázali z tankového motora vydolovať rovných 1000 koní pri 2600 otáčkach za minútu. V kombinácii s osemstupňovým poloautomatom s planétovými prevodmi zvládol KrAZ 5460 pri hmotnosti 6 ton akceleráciu z miesta na 100 kilometrov za hodinu za 12,0 sekundy. A na dostatočne dlhých rovinkách sa rozbehol na 180 km/h.
Aby pilot dokázal kontrolovať túto ohromnú masu, mal k dispozícii 22-palcové pneumatiky Pirelli, ale hlavne moderné kotúčové brzdy značky Lucas spolupracujúce s protiblokovacím systémom ABS. Už kvôli váhe motora bolo zrejmé, že nemôže byť pod prednou kapotou, preto ho konštruktéri premiestnili do skráteného, odľahčeného a zároveň zosilneného sériového rámu. Plochý a relatívne kompaktný motor s dĺžkou 1470 mm a šírkou 955 mm bol síce poriadne ťažký, ale na výšku mal len 581 mm, takže sa autorom ťahača podarilo dostať ťažisko pod úroveň osí náprav. Pomohol tomu však aj zvyšok konštrukcie. Aby sa vošli do 6-tonového limitu, väčšinu vonkajších panelov vyrobili z laminátu a plastu. Interiér obsahoval len to najnutnejšie. Hliníkový prístrojový panel, sedačku z rovnakého materiálu a štvorramenný volant z modelu VAZ 2017.
Neslávny štart, šťastný koniec
Znie to dosť neuveriteľne, ale zamestnancom vývojového oddelenia firmy KrAZ sa podarilo postaviť typ 5460 v priebehu siedmych mesiacov a v roku 1992 s ním vyrazili na Veľkú cenu Nemecka, ktorá sa konala na okruhu Nürburgring. Ukrajinský stroj vzbudil obrovskú pozornosť medzi divákmi, konkurenciou i novinármi a ukázalo sa, že ani s rýchlosťou nebude mať problém. Horšie to však bolo s jeho spalinami. V rámci pravidiel bol zakázaný čierny dym z výfuku, takže kvôli výstrahe, ktorú tím dostal, musel Alexander Medvedčenko za volantom KrAZu uberať plyn na rovinkách.
Zelené monštrum štartovalo z 10. miesta a vďaka 7. priečke v cieli sa prepracovalo do nedeľného finále, tam však Ukrajincom už šťastie neprialo. Ukázalo sa totiž, že po prvom preteku je vážne poškodené jedno z ložísk na zadnej náprave. Organizátori nechceli o exotického účastníka prísť a ponúkli preto mechanikom zdarma vrtuľník, ktorým mohli zaletieť do východného Nemecka po náhradné ložisko z niektorého z vojenských KrAZov, ktoré tam ostali po sovietskej armáde. Problém bol akurát v tom, že tak ako väčšina ostatných súčiastok, ani inkriminované ložisko nebolo sériové ale naopak jedinečné, vyrobené v jedinom exemplári.
Navzdory neúspechu dostali Ukrajinci pozvánku aj na ďalšie preteky, KrAZ však mal v tej dobe už iné starosti, a tak to bolo prvý i poslednýkrát, čo ste mohli Zeleného krokodíla s typovým číslom 5460 vidieť v ostrej akcii. Dlho si mnohí mysleli, že je stratený, táto skutočná rozprávka má však šťastný koniec. V roku 2019 ťahač s motorom z tanku T-64 objavila partia nadšencov, zrenovovala ho a dnes s ním baví divákov v rámci exhibícií.
