Americký tábor obsiahol viac než tri desaťročia
Samostatnú kapitolu predstavoval americký tábor, hoci americké uniformy v skutočnosti nosili Slováci a Česi. Spoločne ho vytvorili kluby Armed Forces Club Slovakia, JRU – Join Ranger Unit a HUMVEE Club Slovakia. Medzi stanmi stáli tri vozidlá Humvee.
Tábor nestvárňoval len jednu jednotku v jednom konflikte. Zachytil široké obdobie od roku 1990 až po súčasnosť a na jednom mieste spojil príslušníkov americkej námornej pechoty US Marine Corps, vojenského námorníctva US Navy, 18. brigády vojenskej polície, 101. a 82. výsadkovej divízie, 75. pluku Rangerov aj Delta Force. Dvojica v ustrojení Delta Force odkazovala na operácie v Mogadiše v roku 1993, kde americkí Rangers a operátori Delta Force skutočne bojovali spoločne.
Medzi Američanmi sa objavili aj muži v dlhých tradičných odevoch, ktorí pravdepodobne stvárňovali Afgancov. Na tábor neútočili, ale s americkými vojakmi pokojne komunikovali a vyjednávali. Mohli tak stvárňovať napr. miestnych civilistov, tlmočníkov, vyjednávačov alebo partnerov amerických jednotiek.
Široké rozpätie tábora ukázalo, že vojenská história sa neskončila druhou svetovou vojnou ani Vietnamom. Patrí do nej vojna v Perzskom zálive, operácia v Somálsku, konflikty v Afganistane a Iraku aj vývoj výstroja, techniky a každodenného života vojakov v posledných desaťročiach.
Rok 1990 už dávno nie je súčasnosť
Americký tábor nemal v sobotnom hlavnom programe vyhradenú žiadnu ukážku. Jeho rozsah však potvrdil, že o obdobie 90. rokov a začiatku 21. storočia existuje záujem prinajmenšom medzi reenactormi a návštevníkmi, ktorí sa pri ňom pristavili.
Časový odstup pritom klame viac než kalendár. Rok 1990 sa veľkej časti verejnosti stále spája s vlastnou mladosťou, televíznymi zábermi a svetom, ktorý si ešte živo pamätá. V roku 2026 je však vzdialený 36 rokov. Presne 36 rokov delilo v roku 2011 vtedajšiu súčasnosť od roku 1975, keď sa skončila vojna vo Vietname. Tú už v roku 2011 sotva niekto vnímal ako aktuálny konflikt. Tridsaťšesť rokov zostáva tridsiatimi šiestimi rokmi bez ohľadu na to, či ich človek zažil.
Absencia podobnej historickej rekonštrukcie rozhodne nie je výčitka voči organizátorom. Čas hlavného programu je obmedzený a prirodzene v ňom dostávajú priestor obdobia, ktoré momentálne priťahujú najväčšie publikum. Tak to má byť. Ak ale bude záujem o históriu 90. a nultých rokov ďalej rásť, americký tábor ponúkol minimálne predstavu o tom, čo by sa teoreticky mohlo raz objaviť aj v hlavnom programe Sahary alebo iného vojensko-historického podujatia.
Chladnička bez hluku, iPhone na veste a teplé jedlo zo sáčku
Pohľad do moderného amerického tábora zároveň poukázal na úsmevnú, ale veľmi podstatnú zmenu v starostlivosti o vojaka. Karikatúrna prestava o starom vojenskom uvažovaní hovorí, že vojaka stačí vyzbrojiť, raz denne nakŕmiť, nechať ho trochu vyspať a v prípade prežitia mu v tridsiatke zavesiť na hruď vyznamenanie. Potom môže odísť domov a nejako dožiť s telom, ktoré už armáda opotrebovala a na ďalšie misie je nepoužiteľné.
Počas rekordných horúčav vyberali „Američania“ studené nápoje z chladničky. Nenapájala ju hlučná smradľavá benzínová elektrocentrála, ale prenosná batériová stanica. Kompatibilné stanice možno v teréne dobíjať aj zo skladacích solárnych panelov, ktoré dávajú v prostredí rozpálenej a odľahlej púšte mimoriadne dobrý zmysel.
Na taktickej veste sa sem-tam objavil aj držiak na iPhone. V civilnom prostredí to na prvý pohľad môže vyzerať ako príslušenstvo pre človeka, ktorý nevydrží bez dopamínu ani päť minút. Súčasné armády však na hrudi skutočne nosia elektronické koncové zariadenia podobné smartfónom. Slúžia na mapy, navigáciu, zdieľanie polohy a situačného obrazu.
Ubudli aj starosti s varením. MRE sa dá zjesť studené, no od polovice roka 1992 obsahuje aj bezplameňový ohrievač. Voda sa neleje priamo do jedla. Vojak vloží uzavreté vrecko s hlavným chodom do ohrievacieho obalu a malé množstvo vody aktivuje chemickú reakciu, ktorá pokrm zohreje bez ohňa a sporáka. V porovnaní s rozkladaním poľnej kuchyne ide o úplne inú úroveň pohodlia aj rýchlosti.
Rekreačná loď nebola iba vymyslenou historkou
V tábore zaznievali aj fiktívne historky inšpirované realitou. Jedna z nich bola napr. o tom, ako dobre vojakom padol pobyt na veľkej lodi určenej na oddych a zábavu. Príbeh znel ako žart vytvorený pre „pohodlných filmových Američanov“, počas vojny v Perzskom zálive však mal reálny základ.
Pentagón v decembri 1990 prenajal britskú výletnú loď Cunard Princess ako centrum oddychu pre amerických vojakov nasadených v regióne. Na palube sa mohlo naraz vystriedať približne 800 mužov a žien, ktorí si niekoľko dní dopriali klimatizáciu, teplé jedlo, filmy, bazén a oddych od púšte. Alkohol tiekol potokom a formálne oddelenie kajút mužov a žien sa nekontrolovalo zvlášť dôsledne, takže niektoré trojdňové pobyty sa teoreticky nemuseli skončiť iba čapovaným pivom a debatou pri bare. Kto videl minisériu Boots na Netflixe, pochopí, že ani rozdelenie kajút vtedy nemuselo predstavovať úplne nepriestrelnú poistku proti všetkým možnostiam. Loď nebola bojovým plavidlom ani plávajúcimi kasárňami. Počas prenájmu mala vojakom slúžiť čisto na regeneráciu.
Takáto starostlivosť nie je dôkazom, že moderný vojak zmäkol. Armáda získava výkon od človeka, nie od stroja, a človek s nedostatkom spánku, dlhodobým stresom a rozbitou psychikou robí nezanedbateľne viac chýb. Oddych, jedlo, izbová teplota, medziľudský kontakt a občasná zábava preto patria k udržiavaniu bojaschopnosti rovnako ako servis zbrane či vozidla.
Ak niekedy profesionálny vojak povedal, že jeho služba je „práca ako každá iná“, práve v tomto tábore sa tomu dalo aspoň na chvíľu uveriť. Nosiče plátov, repliky zbraní a trojica Humvee iba nenápadne pripomínali, že bežná kancelária predsa len vyzerá trochu inak.
Humvee je veterán, ktorý ešte neodišiel do dôchodku
Humvee pôsobí na fotografiách z moderných konfliktov tak samozrejme, že jeho vek ľahko zanikne. Americká armáda začala prvé vozidlá HMMWV zavádzať v roku 1985. Najstaršie kusy tak v čase Sahary 2026 prekročili štyridsiatku a aj podľa bežnej 30-ročnej vekovej hranice už legitímne patria medzi historické vozidlá.
Najmenej jeden z troch vystavených kusov pochádzal z 80. rokov, čiže zo začiatku výroby. Nevyzeral ako muzeálny exponát, ktorý majiteľ práve vytiahol z klimatizovaného depozitára. Karosériu pokrývalo množstvo škrabancov a odrenín, spod ktorých namiesto oranžovej hrdze presvital lesklý kov.
Vysvetlenie sa skrýva v konštrukcii. HMMWV používa hliníkové karosárske diely uložené na oceľovom ráme. Poškriabaný hliník nevytvára červenú hrdzu typickú pre oceľ a na povrchu si vytvára ochrannú oxidickú vrstvu. Nie je však nezničiteľný. Aj hliník môže korodovať a oceľový rám či ďalšie súčasti naďalej podliehajú klasickej korózii. Presné preto nie je tvrdenie, že „Humvee nikdy nehrdzavie“, ale že jeho hliníkové karosárske diely reagujú na poškodenie laku podstatne inak než oceľová karoséria bežného veterána.
Pri starom aute s klasickými oceľovými panelmi karosérie má naopak človek pocit, že sa naň stačí škaredo pozrieť a po prvej zime sa hrdza pokúsi vyrobiť do blatníkov, prahov a spodkov dverí prídavné vetranie.
Americké ozbrojené sily hľadajú nástupcov HMMWV už dlho a v najnáročnejších úlohách zaviedli podstatne lepšie chránené vozidlá. Nebolo by fakticky presné tvrdiť, že Američania Humvee nedokážu nahradiť, pretože vhodná technika neexistuje. JLTV existuje, armáda ho zaviedla a v ochrane posádky či príprave na moderné bojisko predstavuje výrazný posun. Rovnako nepresné by však bolo označiť každý zostávajúci Humvee za archaický vrak, ktorý armáda drží iba preto, že nemá peniaze.
Jedno drahšie, ťažšie a lepšie chránené vozidlo totiž nemusí dávať zmysel vo všetkých funkciách, ktoré za desaťročia získala rozsiahla rodina HMMWV. Časť odpovede tvorí cena, časť množstvo existujúcich vozidiel, náhradných dielov a vyškoleného personálu a časť skutočnosť, že podporná úloha nepotrebuje rovnakú balistickú ochranu ako jazda v priestore ohrozenom mínami a improvizovanými výbušnými systémami.
Ďalšia neplánovaná ukážka na záver
Po ohlásení konca podujatia ponúkol americký tábor ešte jednu neplánovanú ukážku. Civilní nadšenci, z ktorých väčšina pravdepodobne vojakmi nikdy nebola, zvládli bleskové balenie až podozrivo vojenským tempom. O pár desiatok minút nezostala po tábore ani stopa. Popri balení žartovali, že práve predviedli takmer autentickú rekonštrukciu stiahnutia Američanov z Afganistanu.
FOTO: redakcia PROFICARS.sk / Ján Kolbenhayer
