Kým československým cestám dominovali v druhej polovici sedemdesiatych rokov Tatry 148, vo Švédsku a čiastočne i celej v západnej časti Európy patrili ku špičke medzi ťažkými nákladnými vozidlami modely Volvo. Severský výrobca v tej dobe naplno zachytil trend výroby aut s krátkymi trambusovými kabínami, ktoré zastupovala séria F a významne zvyšovala svoj podiel na celkových predajoch, zároveň však vedenie firmy verilo, že éra klasických kapotovaných kabín (alias nosáčov) zďaleka nekončí.
Práve preto Volvo investovalo na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nemalú čiastku do vývoja novej generácie modelového radu N s motormi pred kabínou, ktorý mal byť určený do najťažších podmienok na stavbách, v kameňolomoch, skrátka do najhoršieho terénu. Výsledkom boli dva vrcholne modely nazvané N10 a N12 (a základ N7) s preplňovanými kvapalinou chladenými radovými šesťvalcami, ktorých objem v litroch približne zodpovedal číselnému kódu v označení konkrétnej verzie.
Redukcia váhy aj laminátom
Jedným zo základných cieľov tvorcov novej generácie nosáčov bolo zníženie ich hmotnosti v porovnaní s predchádzajúcimi modelmi N86/N88, ale zároveň bolo nutné zachovať vysokú pevnosť konštrukcie s ohľadom na plánovanú vysokú záťaž. Vývojové oddelenie preto použilo úplne nový hlavný rám vyrobený z oceľových profilov, ktoré mali odlišnú hrúbku stien podľa toho, či boli orientované vertikálne alebo horizontálne. Príspevkom k nižšej váhe bola tiež kapota vyrobená z laminátu, naopak komfort vodiča či posádky zvyšovala ergonomicky lepšie navrhnutá kabína a bohatá štandardná i príplatková výbava.
Kým prostredný model F10 ponúkal 233 koní, vrcholné Volvo dostalo pohonnú jednotku TD120E s maximálnym výkonom 306 koní a oba agregáty bolo možné kombinovať s osem, respektíve šestnásťstupňovou manuálnou prevodovkou. Švédi sa v ich prípade nezabudli pochváliť skutočne náročným testovacím režimom. Pri ňom nechali na skúšobnej stolici radiť hneď štyri prevedenia použitých manuálov až tri týždne v štrnásťsekundových intervaloch, takže výsledkom bol test, pri ktorom každá so skríň musela zvládnuť 130 tisíc preradení, čo v skrátenom termíne simulovalo bežnú päť až šesťročnú prevádzku.
Podobne dostali zabrať aj motory. Všetky šesťvalce boli pred testami zámerne naladené na výkon o desať percent vyšší než tie, ktoré boli určené do sériových aut a bez najmenšej poruchy museli zvládnuť 3000-hodnovú skúšku prebiehajúcu v klimatických podmienkach napodobňujúcich arktickú zimu i tropické horúčavy.
Ako to vieme? Volvo tieto informácie samozrejme nezabudlo pripomenúť ani svojim zákazníkom, fanúšikom či potenciálnej klientele, pre ktorú pravidelne vydávalo oficiálne propagačné katalógy. A práve fotografie jedného z nich sa nám podarilo objaviť. Pochádza z roku 1979 a okrem spomínaných zaujímavostí obsahuje tiež množstvo pozoruhodných obrázkov pomerne detailne mapujúcich históriu série N. Tieto zábery vám určite povedia viac, než akékoľvek vysvetľovanie, každopádne sa nezabudnite pozorne pozrieť aj na zoznam príplatkovej výbavy, ktorá okrem iného obsahovala napríklad klimatizáciu, farebné nálepky, strešný nosič, chrómované puklice, stereo s rádiom a kazetovým prehrávačom alebo vonkajší teplomer signalizujúci teplotu v rozmedzí od dvoch do mínus piatich stupňov Celzia výstražnou červenou kontrolkou.
