Riziková skupina
Práca profesionálneho vodiča kombinuje viacero rizikových faktorov, ktoré psychiku zaťažujú dlhodobo a systematicky. Dlhé hodiny za volantom v monotónnom prostredí, tlak na dodržanie termínov a zodpovednosť za vozidlo aj náklad vytvárajú prostredie, kde telo aj hlava fungujú často na hrane možností.
„Začal som tú prácu nenávidieť. A pritom som ju mal na začiatku rád.“
K tomu sa pridáva odlúčenie od rodiny, nepravidelný spánok a minimum priestoru na skutočný oddych. Mnohí kamionisti tieto podmienky berú ako súčasť povolania, no práve dlhodobé potláčanie nespokojnosti otvára cestu k vyhoreniu.
Keď sa práca a oddych prestanú oddeľovať
Kabína kamióna plní funkciu kancelárie, jedálne aj spálne. Práve to je jeden z problémov, o ktorom sa málo hovorí. Keď sa pracovné prostredie nedá opustiť, psychika nemá jasnú hranicu medzi prácou a voľnom.
Aj počas povinného odpočinku zostáva vodič v rovnakom priestore, často s myšlienkami na ďalšiu trasu, časový sklz alebo technický stav vozidla. Dlhodobo tak chýba skutočná regenerácia, ktorú nedokáže nahradiť ani niekoľko hodín spánku.
Príznaky, ktoré sa považujú za normálne
Syndróm vyhorenia prichádza nenápadne a postupne. Medzi najčastejšie signály patria chronická únava, ktorá neustupuje ani po niekoľkých dňoch voľna, podráždenosť a klesajúca trpezlivosť.
„Pri otáčaní kľúčom v spínacej skrinke sa mi chcelo vracať.“
Pridáva sa strata radosti z jazdy, apatia a pocit, že každá ďalšia trasa je len povinnosť. Mnohí tieto príznaky pripisujú veku alebo sezónnej únave, no práve v tejto fáze má zmysel spozornieť.
Bezpečnosť na cestách
Psychická únava priamo ovplyvňuje schopnosť sústrediť sa, rozhodovať sa a reagovať v krízových situáciách. Vodič s príznakmi vyhorenia reaguje pomalšie, robí viac chýb a častejšie podstupuje zbytočné riziko.
„Stávalo sa mi, že som prešiel stovky kilometrov a nič som si z toho nepamätal. Jazdil som na autopilota.“
Vyhorenie zároveň posúva hranicu vlastných limitov. Vodič pokračuje v jazde aj vtedy, keď by mal zastaviť, alebo podceňuje varovné signály tela. To má priamy dopad na bezpečnosť nielen samotného vodiča, ale aj ostatných účastníkov premávky.
Kedy spozornieť a začať konať
Varovným signálom nie je jednorazová únava, ale stav, ktorý pretrváva. Ak sa problémy so spánkom opakujú, únava sa vracia aj po dňoch voľna a koncentrácia klesá, nejde už o bežné vyčerpanie.
Častejšie chyby, zabúdanie na rutinné úkony alebo pocit úplnej ľahostajnosti k práci naznačujú, že situácia si vyžaduje zmenu. Čím skôr začne vodič konať, tým väčšia je šanca vyhnúť sa dlhodobým následkom.
Dovolenka nepomáha
Nie všetko má vodič vo vlastných rukách, no niektoré kroky dokážu riziko vyhorenia znížiť. Dôsledné využívanie prestávok, aspoň krátky pohyb mimo kabíny a jednoduché rituály na oddelenie práce od oddychu pomáhajú psychike viac, než sa zdá.
„Dal som si dlhšie voľno. Pomohlo to na pár dní, ale potom sa všetko vrátilo do starých koľají.“
Dôležitú úlohu zohráva aj komunikácia s dispečerom a schopnosť pomenovať vlastné limity. Odborná pomoc by nemala predstavovať tabu, ale nástroj, ako si udržať dlhodobú schopnosť pracovať a jazdiť bezpečne.
„Doma som sedel na gauči, ale v hlave som stále jazdil. Aj keď som mal voľno, neoddychoval som.“
Jediné dlhodobé riešenie
Ak sa syndróm vyhorenia rozvinie naplno, existujú len dve reálne cesty ako z toho von. Prvou je úplná zmena profesie, ktorá prinesie nový zmysel, motiváciu a iný životný rytmus.
Druhou možnosťou je aspoň zmeniť firmu. Mnohí vodiči po prechode k inému zamestnávateľovi opisujú stav, keď sa im opäť vráti chuť pracovať, jazda ich nezaťažuje a pracovné dni prestanú pôsobiť ako trest.
„V novej firme si pripadám ako v nebi. Tá istá práca, ale úplne iné podmienky a prístup.“
Rozdiel v prístupe, rešpekte a organizácii práce dokáže urobiť z predtým nenávidenej práce opäť znesiteľnú či dokonca príjemnú.
Odpovedalo 0 ľudí
Obrázok na titulku nie je reálna fotografia, ale počítačom vytvorená ilustrácia.
