Výrobcovia nákladných áut a autobusov to v krajinách bývalého Východného bloku nikdy nemali jednoduché. Na prvý pohľad sa síce mohlo zdať, že nemuseli financovať drahý vývoj a o odbyt mali postarané, no situácia nebola ani zďaleka tak veselá. Peňazí nebolo nikdy dosť a ak potrebovali financovať aspoň akýsi „udržiavací“ vývoj, museli o potrebe investícií presvedčiť najvyššie politické vedenie. A to prídel peňazí odsúhlasilo len v prípade, že to malo pre krajinu ekonomický význam. Veľmi dôležitým príjmom do štátnej pokladne bol vždy export. Ak teda automobilka exportovala, bola pre krajinu dôležitá a pri centrálne riadenom financovaní neraz uprednostňovaná. Aj výrobca autobusov Ikarus sa tak usiloval o export v čo najväčšej miere. A ak šlo o vývoz za „Železnú oponu“, bolo to o to zaujímavejšie.
Americký sen
Písal sa rok 1980, keď sa maďarský Ikarus dohodol s kalifornskou spoločnosťou Crown Coach Corporation z Los Angeles na spoločnej produkcii kĺbových Ikarusov 286. Pre Američanov bol koncept Ikarusu prijateľný a v miestnej doprave dobre využiteľný, podmienkou bola finálna montáž na území USA. Rovnako ako vopred určený podiel domácich komponentov. Za veľmi podobných podmienok sa o štyri roky neskôr dostal Ikarus 286 aj do Kanady, kde výrobu zabezpečoval výrobca Orion Bus and Truck Inc. z Ontaria (divízia Ontario Bus Industries). Základnú karosériu, samozrejme upravenú podľa americkej legislatívy, dodával Ikarus, v USA a Kanade si už výrobcovia montovali príslušenstvo, interiér, dvere, nápravy, aj samotné motory (Cummins NHHTC-300). Kooperácia v USA trvala v období rokov 1980 – 1986, zatiaľ čo v Kanade to bolo od roku 1984, do roku 1989. Posledné jazdiace americké Ikarusy 286 vyradili z prevádzky v roku 2003 (v Kanade).
